Stanislava Chrobáková:

Haugová nie je autorka, ktorá vydáva svedectvo ľahko a ľúbivo. Nespočetne veľa ráz u nej do hrdla tuhne olovoť, mlčíme a vravíme nemí, spíme v kameni. Dotyk tu zostáva bránkou k životu, k vzťahu, k pochopeniu. A vzťah ako kľúč k sebe samému, k človeku, napriek nepriazni ohlúpujúceho prostredia je horúci, citlivý, hlboký. Haugová nie je autorka, ktorá nám poskytne klamné nádeje, ktorá si prispôsobí životnú filozofiu vlastným potrebám. V jej krutej úprimnosti sa však pritajilo zrnko istoty, že bezpečne rozoznáme lásku od nelásky, dobro od zla – aj keby si vymenili vonkajšiu podobu, aj keby ich podoba nebola lyricky idylická a priama.

Milan Hamada:

Haugovej básne sú snímaním masky. Takej masky, ktorá zachytila tvár v každej chvíli, vo všetkých podobách. Iba tak si viem vysvetliť, prečo je významotvorným gestom jej básne vášeň k fragmentu, stojaca oproti inej vášni pre systém. Všetky básne chápem ako jednu báseň – plač ženy za mŕtvym milencom, ako premeny lásky telesnej i duchovnej, fyzickej i metafyzickej (...) – tvorí jednu z originálnych podôb piesní, ktorá svojou erotickosťou kladie odpor voči stupňujúcej sa agresivite a nekrofílii tohto odchádzajúceho storočia.

Ján Buzássy:

Básnická zbierka Rastlina so snom: Vertikála je napísaná jazykom vedmy, ktorá si opakuje svoje prírodné rituály. Svieti tu svetlo racionálnosti, ktoré sa často mení na svetlo metafyziky alebo duchovnosti. V tomto svetle možno vidieť svet i prírodu s presahom do inej skutočnosti, básnickej i filozofickej zároveň.

Básnická zbierka Mila Haugovej Miznutie anjelov predstavuje ďalší stupdeň vo vývoji tvorby tejto významnej poetky... Mila Haugová od svojich začiatkov viedla originálnu líniu svojej poézie proti tradícii predstáv, aké u nás donedávna vládli o ženskom písaní. Neuzatvára sa do intimity, súkromia, v láske vždy vidí tvorivú silu, napĺňajúcu životy ľudí. Jej básne posúvajú vpred naše poznávanie sveta, najmä jeho ženskej časti, ktorá ovplyvňuje všetko.

Dana Podracká:

Jednou z ústredných metafor tvorby Mily Haugovej je záhrada. V záhrade poetka miluje, zúfa si i verí, píše žalmy i Kasandrine proroctvá, obracia tok rieky z prúdu na protiprúd, aby sa vždy znova presvedčila, kde je prameň lásky. Kde je Alfa. Záhrada je pre ňu záhradou reči i záhrobím mlčania, miestom Omega; v záhrade je azyl pre súkromný raj pre dvoch, ale aj miesto ustavičných premien, z ktorých sa dajú vypozorovať premeny duše sveta. Záhrada je zrkadlom jej myslenia i cítenia, dýcha spolu s ňou a žiali spolu s ňou, keď bytosti, priazeň či iné dobrá sveta začínajú miznúť z vonkajšieho sveta, najmä ak ide o bytosti voľným okom neviditeľné, ak teda ide o miznutie anjelov. Takáto chvíľa nastala v čase vrcholiaceho smútku, po smrti matky – pri písaní Canto triste, Smútočného spevu, keď záznam z 11. 12. 2007 hovorí o mori bolesti: „akoby more / v hmle vystúpilo po hrdlo / a nedovolilo nič / už nič“. (...) Návratným motívom zbierky je aj smrť srnky, ktorá sa vyskytla v niekoľkých opisoch už v predchádzajúcich textoch Mily Haugovej. V básni Priesvitnosť píše: „chcela som povedať: Som unavená / som na smrť ustatá zo smrti neznámeho / zvieraťa. Znehybnela som / a láska bola nepoznateľná“. Návratný motív mŕtvej srnky (skryté podobenstvo aj s pseudonymom Srnková), keď hovorí, že tou srnkou bola aj ona, je jedným z dôkazov návratnosti času, ktorý sme žili a jeho význam si uvedomujeme s narastajúcou skúsenosťou vždy v nových súvislostiach. Vždy v novej špirále zdvojeného priestoru a času. Zbierka Mily Haugovej Miznutie anjelov prekračuje lineárny čas a priestor. Dokazuje, že vo vnútornom bytí je všetko magicky preskupené: viditeľné s neviditeľným, racionálne s iracionálnym, temnota so svetlom, život so smrťou a oboje so snom. Všetko súvisí so všetkým v závislosti od okamihu, ktorý otvára oko prázdnoty. Oko, ktoré nás pozoruje. V tomto oku je aj nový čas mŕtvej matky, čas bez času, dovoľujúci zažívať pocit blízkosti z neprekročiteľnej vzdialenosti.